pes a človek

Pes, najvernejší spoločník človeka

Pes je najstarším domácim zvieraťom, ktoré hrá v živote človeka najvýznamnejšiu rolu. Človek ho totiž dokázal k sebe pripútať a vychovať ho tak, aby mu bol nielen pomocníkom, ale taktiež spoločníkom. Žiadne iné domáce zviera nedokáže naviazať s človekom tak tesný vzťah. Podriaďuje sa mu bezpodmienečne bez ohľadu na to, či za to treba zaplatí vlastným životom. Nie nadarmo sa pes stal symbolom vernosti a ostražitosti.

Pes ako symbol
Psy a sokoly sú erbovnými zvieratami symbolizujúcimi vernosť, bdelosť a ušľachtilosť. Obzvlášť pes je symbolom verného strážcu hraníc medzi týmto a oným svetom, hľadača prechodu a sprievodcom duší v ríši mŕtvych. Je to ten najoddanejší spoločník a pomocník na zemi i mimo nej.
Pretože človek mal užší vzťah k vlkovi, divokému psovi a neskôr i k jeho domestikovaným potomkom, než k iným zvieratám, objavuje sa pes v mnohým mytologických predstavách rôznych kultúr. Psovi sú prisudzované vlastnosti tvorcovské i démonické. Mnoho národov Ázie a Ameriky odvodzuje svoj pôvod zo spojenia psa či vlka s človekom. Mýty o  pôvode psa nájdeme u Kirgizcov, Mongolov, Juhočíňanov, Inuitov a Indiánov.
V starom Egypte a Sumerii bol napríklad pes spojovaný so všetkými božskými poslami a bohmi skazy. Bol uctievaný ako strážca podsvetia a sprievodca po kráľovstve smrti. Anubis – boh mŕtvych, sudca rozhodujúci o vine či nevine zomrelého, mal síce ľudské telo, ale psiu hlavu.
Čo by bol mocný grécky lovec Orion bez svojich posvätných psov, z nich jeden dal meno najjasnejšej hviezde nášho neba – Sirius? Grécky strážca podsvetia bol taktiež trojhlavý pes Kerberos, ktorý každého prichádzajúceho pustil dovnútra, ale žiadneho von. Aby mŕtveho nezožral, musel byť podplatený zosnulý medovým koláčom, ktorý dostával od svojich blízkych na cestu do podsvetia.
Keď u juhoamerických Inkov zomrel muž, zabili i jeho psa a potom ich spoločne pochovali. Verilo sa, že pes chráni pánovu dušu a doprevádza ju na ceste do raja. Severoamerický Indiáni pred bojom psov obradne pojedali, aby sa ich statočnosť preniesla i na bojovníkov.
Irokézovia zas obetovali na Nový rok bieleho psa, o ktorom verili, že odnesie ich modlitby na nebo a vybaví ich bohom.
Pes spolu s vydrou majú zvláštne postavenie medzi tzv. čistými zvieratami i v zoroastrizmu, čo znamená, že ich zabitie je veľkým hriechov. V islame naopak je pes nečistý a smie byť používaný len k stráženiu.
Ak bol pes spoločníkom v živote, zostal nim i po smrti. Jeho oddanosť pánovi, dokonca, i keď mu ubližoval, sa nemení a je neuveriteľne vytrvalá. Snáď i preto bol pes v antickej dobe obetovaný na hrobe svojich pánov, aby ich doprevádzal i na ceste na druhý svet.